Hrochotský mlyn a Andrej Sládkovič

Potešte sa ďaľším úryvkom z pripravovanej publikácie Hrochotský mlyn - Genius loci.

Bachov policajný režim v polovici 19. storočia umlčiaval každý samostatnejší pohyb v národnom spoločenstve. Represálie prenikli i do odľahlej Hrochote – v júni roku 1849 zatkla vojenská gerila kapitána Ganstuka aj Andreja Sládkoviča. Ľudovít Grossmann v básnikovom životopise takto popísal v r. 1874 uvedenú dramatickú situáciu ( podľa J. Borguľovej 1996 ).

"...Jedného dňa v mesiaci júni r. 1849 asi o hodine 11. v noci, keď už Sládkovič v posteli ležal, čítajúc čosi, naraz počuje strmé kroky blížiacich sa viac mužských osôb ku fare. Príchodiaci začnú búchať na dvere farského dvoru, žiadajúc o vpustenie ... Na to vstúpi do chyže, kde Sládkovič ležal, poddôstojník zo zboru kapitána guerilly Lud. Gastunka menom Vághegzi, ponechajúc ostatné, asi z osem do desať hláv záležajúco mužstvo vo dvore a riekne:

"Pán farár, nech vstanú: prichádzam k nim menom nášho pána kapitána s tým rozkazom, aby sa s nami u richtára obce dostavili". .. Sládkovič vstanúc ... lepšie sa obliekol ... a kráčal s vyslaným preňho mužstvom do domu richtárskeho. Nezadlho priviedli ta i hrochotského učiteľa Sam. Šolca a akéhosi horára, menom Jakiča, ktorého ale hneď prepustili.

Z richtárskeho domu viedli Sládkoviča so Šolcom do jedného v hrochotskej doline ležiaceho mlyna, kde bola Šolcova dcéra vydatá. ... Na to rozkázal Ganstuk oboch zajatých zamknúť do jednej tesnej pálenice, kde mali byť až do rana zavretí a dal pred nich postaviť - ako pred na smrť odsúdených - dve horiace sviece.

...Zajatých doprevádzala aj Šolcova manželka, ktorá bežala do fary a informovala Sládkovičovu manželku, čo sa s ich manželmi robí. Táto sa hneď vybrala do mlyna, ale tu na svoju prosbu, aby ju aspoň k jej manželovi pripustili, dostala za odpoveď od Ganstuka hrozivú vyhrážku: Holnap az elsö fára felakasztatom a panszlávot (Zajtra obesím panslávov na prvý strom). Vidiac, že sú jej prosby bez výsledku, vrátila sa domov a naskutku vyslala posla na Mičinú k svojmu švagrovi Samuelovi Hoičovi s chýrom, čo sa s jej manželom robí. ...

   ...Ráno Ganstuk so svojím mužstvom a zajatými ďalej do hôr stúpal, a síce v nasledujúcom poriadku: po samom predku cigáň s rýľom a motykou, za ním jedna čiastka mužstva, potom zajatí a za nimi ostatné mužstvo. Keď už boli v hore, dobehol za nimi Sládkovičov švagor Hoič a prehováral Ganstuka, aby zajatých prepustil a dodal aj to, že Rusi hranice krajiny skutočne už prekročili a sa i ku stolici Zvolenskej blížia: ale žiadneho cieľa dosiahnuť nemohol. 

 Ganstuk na to vyslal vyzvedačov, ktorí mu mali správu priniesť, či je výrok Hoičov ohľadom Rusov pravdivý. Správa tá sa potvrdila, a Ganstuk postaviac svoje mužstvo do radu, rozkázal Šolcovi, aby sa pred vojsko postavil. Čo keď sa stalo, takto k Šolcovi premluvil: "Pán učiteľ, nech si kľaknú a nech sa pomodlia". Tento si i vskutku pokľakol. "Lebo - im už ostatná hodina odbila, lebo sú už slobodný a môžu domov odísť". Šolc povstanúc bozkal svojmu trízniteľovi ruku a odišiel domov bez Sládkoviča, lebo tomuto Ganstuk na krátko odvetil. "Oni pán farár tu zostanú." Od toho času bolo i so Sládkovičom krajšie nakladané a na tretí deň bol i on domov prepustený."