en-Poľana - jedinečný prírodný útvar

Poľana je jedinečný prírodný útvar, ktorý podľa mňa nemá obdobu nielen na Slovensku, ale hádam ani v strednej Európe.

Poľana je súčasť Slovenského stredohoria, vulkanického pohoria Západných Karpát. Toto pohorie je výsledkom významnej udalosti, ktorá prebiehala v mladšej časti treťohôr, v neogéne, v období spred 12 – 13 miliónov rokov a ktorá sa označuje ako neogénny vulkanizmus (sopečná činnosť). Ten sa uskutočnil v dvoch základných fázach: v bádenskej a sarmatskej, ktoré boli od seba oddelené prestávkou vo vulkanickej činnosti v trvaní asi 2 miliónov rokov.

Výsledkom tohto vulkanického procesu je aj vlastná Poľana, ktorá predstavuje sopku, vulkán a keďže sa tento proces uskutočňoval v niekoľkých fázach, čím sa rôznorodý sopečný materiál na seba vrstvil, vznikla vrstevnatá sopka, tzv. stratovulkán ( lat. stratum = vrstva ). Je to jedinečný prírodný útvar, ktorý nemá obdobu nielen na Slovensku, ale hádam ani v strednej Európe.

Sopka

Sopka je miesto, kde prúdia zo zemských hĺbok na povrch roztavené horniny spolu s plynmi, vodnou parou, sírou a pod., čiže tzv. láva alebo magma. Keď táto tekutá látka pomaly vychladne, vytvorí rozličné horniny, ako andezit, dacit, ryolit, trachit, čadič. Sú to tzv. vyliate sopečné horniny Vyvrhnuté sypké látky, ako sopečný popol, piesok a lapily, sú pórovité, ľahko prepúšťajú vodu alebo sa táto v nich rôzne viaže. V dôsledku toho sa tento materiál rôzne chemicky mení, vetrá a stmeľuje na tzv. sopečný tuf. Sopečný popol, ktorý po erupcii spadol do vody, premenil sa na tuf premiešaný ílom alebo jemným pieskom, čím vznikol tzv. tufit.

Spolu s lávou sa neraz uvoľňujú a na povrch vyhadzujú aj rozličné staršie horniny a táto zmes, často rôznorodého materiálu, padá naspäť na terénny povrch, kde nahromadením vytvorí sopečný kužeľ. Tieto vyvrhnuté časti sa podľa veľkosti nazývajú sopečné balvany, bomby, lapily, sopečný piesok a popol.

Pri silnejšej erupcii poklesne niekedy vrchol sopky a utvorí sa široký kráter, ktorý sa volá kaldera. Sopúch vulkánu Poľana bol v strede najširšej časti Hrochotskej doliny, v okolí Kysliniek. Grúň (1206 m n.m.) v kaldere Poľany sa pokladá podľa svojho kužeľovitého tvaru za vypreparovaný sopúch, aké sa nachádzajú aj v iných kalderách.

Láva, ktorá sa uvoľňovala pri sopečnej činnosti, unikala nielen hrdlom sopky alebo tzv. sopečným komínom, ale aj rôznymi trhlinami okolo neho. Z takýchto prúdov sa tvorili okolo Poľany, ale dovnútra kaldery chrbty, čiže grúne a ich rázsochy, po obvode dlhšie, dovnútra kaldery kratšie.

Vrcholy lemujúce kalderu Poľany.

Kalderu lemuje kruhovitý hrebeň s viac alebo menej významnými vrcholmi: na juhozápade Želobudská skala (1115 m n.m.), sedlo Príslopy (956 m n.m.), Drábovka (1251 m n.m.) na juhovýchode Predná Poľana (1367 m n.m.), Poľana (Zadná Poľana) (1459 m n.m.), na východe Strunga (1350 m n.m.), Kopce (1333 m n..m.), na severovýchode Pružinský grúň (Brusenský grúň, Brusninasky grúň) (1271 m n. m.), Hájny grúň (1208 m n.m.), sedlo Jaseňová (1103 m n.m.), na severe Bukovina I (1194 m n.m.), Bukovina II (1294 m n.m.), .na severozápade Žiar (1169 m n.m., Žiarec (1100 m n.m.), na západe, v údolí Hučavy Bátová a o niečo južnejšie Lúčka (1027 m n.m.) na ľavej strane Hučavy.

Geologická história a z toho vyplývajúca geomorfologická charakteristika územia ovplyvnili a dali zaujímavý a jedinečný ráz sietí potokov. Tie sa vyznačujú jednak odstredivým priebehom, teda odtokom vôd z vrcholových častí pohoria odstredivo na všetky svetové strany na strane jednej a dostredivým smerom odtoku vôd ako je to v oblasti kaldery, v Kyslinkách. Takýto charakter siete potokov nemá na Slovensku obdobu.

M. Križo